Magazín magických receptov pre váš úspech

Cesta tmou

Narodil som sa v roku 1958 a po dokončení základnej školy v mieste bydliska začal vzhľadom k ďalšiemu vzdelávaniu bývať v internátoch vzdialených až 100 km od domova. Takto získaným výučným listom a maturitnou skúškou sa do môjho života okrem toho pozitívneho vlúdilo zlé stravovanie, alkohol, nedostatok spánku a stres. Už vtedy, bez toho aby som si to uvedomoval, bolo na problémy zamiesené. Prvotné problémy so zápchou a hnačkou asi v tomto veku nikto nerieši, aj žalúdočná nevoľnosť mi po projásané noci pripadala normálne. Vzhľadom k značnému záujmu o šport a pobyt v prírode aspoň má váha zostávala pomerne nízka. To sa však zásadne zmenilo počas vojenskej služby, konané na slovenskom časti našej rodnej krajiny. Tu po výživných guláš, knedlících, konzervách, vo voľnom čase zalievaných riadnymi dávkami alkoholu, (za necelé 2hod i 1l vodky) a adekvátne buzerácia zo strany veliacich dôstojníkov došlo k zásadnému zlomu. Poriadne som riadne pribral, zle spal, boleli ma kĺby, získal som hemoroidy a žalúdok si vylepšil horším trávením a častejším vracaním. Permanentný pocit únavy úplne obloudil normálne uvažovanie a mozog začal čas vnímať ako čas jedla a pitia (príjemné), čas buzerácia (nepríjemné) a čas spánku (nevyhnutne nutné). Akúkoľvek infekčné chorobu som dostal ako prvý alebo aspoň v prvej desiatke. Vrcholne zaujímavý bol opakovaný zápal stredného ucha, ktorý skončil až pobytom vo Vojenskej nemocnici a taktiež viacpočetné zlomenina zápästia, ktorá sa takmer nehojili a problém sa ťahal niekoľko mesiacov. Ukončenie vojenskej služby, vnímané ako dar nebies, malo moje utrpenie odstrániť, čo bohužiaľ nenastalo. Nástup do pracovného procesu, funkcia stredne technického pracovníka (vedúci výroby) priniesli ďalšie povinnosti, zodpovednosť a stresy. Cca 70 zamestnancov malo denne svojich cca 70 problémov a mnoho nadriadených malo ďalších mnoho problémov. V tomto množstve problémov sa moje zdravotné ťažkosti javili ako malicherné. Tiež som ich ďalej liečil dobrým jedlom (najlepšie restovaná pečeň s tatarkou a hranolkami) a dodržiaval pitný režim aspoň 1l tekutín (alkoholických) denne. Pohyb sa sústredil na chaotické poletovania po prevádzkach a myšlienky na to, kedy bude nejaký problém tak veľký, že ma konečne zavrú. Moja váha nezadržateľne stúpala a do titulu docent som sa už bohužiaľ nevošiel. Nezhody s riaditeľom, ktorý rozumel najlepšie všetkému na tejto planéte, ma donútili zmeniť odbor remeslá, ktorý sa v našej rodine odovzdávalo mnoho generácií, za prácu úradníka na ONV (pre mladých okresný národný výbor) a tu som spokojne hnili pri pravidelnej strave úplne bez pohybu . Už za jeden rok som vykynul na veľmi zaujímavú váhu a získal nádherné OTP (okrasné tukové prstenca). Pracoval som v treťom poschodí a ranný výstup predstavoval veľkú námahu, ktorú bolo treba rozdeliť na niekoľko výškových táborov, spojených s aklimatizáciou na výškový rozdiel a vyrovnanie kyslíkového deficitu. Rozsah tráviacich problémov sa sústavne zhoršoval, až jedného dňa pri žalúdočnej nevoľnosti vyšla aj krv. Frekvencia krvácania sa stále zvyšovala, krv som zaznamenal aj v stolici a bolesti po jedle sa stupňovali. Dostal som hrozný strach, že mám rakovinu a čaká ma strašná a bolestivá smrť. Po dlhom váhaní (doktormi som po zážitku vo Vojenskej nemocnici nemohol ani vidieť) došlo na návštevu lekára a prebehlo vyšetrenie, ktoré moje obavy len posilnilo. Lekár konštatoval rozsiahly nález na žalúdku a dvanástnika, odporučil neodkladnú operáciu, ktorej termín som sa mal dozvedieť na ďalšej návšteve. Na môj dotaz ohľadom možnosti onkologického problému odpovedal vyhýbavo, že sa to nedá s istotou určiť a ma tuhla krv v žilách. Odchádzal som z ordinácie s úplne vypnutým mozgom a všade okolo bola cítiť smrť. Predstava operácie s nejasným výsledkom v podmienkach okresnej socialistickej nemocnice, bola pre mňa natoľko neprijateľná, že jediné uvažovania som zameral na alternatívnu liečbu, ku ktorej v tej dobe nebol ľahký prístup, čo sa doteraz príliš nezmenilo. Už po týždni intenzívneho čítania šarlatánske pokútne šírené literatúry som narazil na knižočku od MUDr.Kristíny Nolpi Liečenie živou stravou. Tu opisuje, ako sa už v roku 1948 iba za tri mesiace vyliečila len stravou z jednoznačne diagnostikované onkológie prsníka. Povedal som si, mohla ona, môžem aj ja. Pri návšteve u lekára som termín operácie razantne odmietol a povedal, že za tri mesiace snáď neumriem, tak prídem na kontrolu. Naštvaný lekár ma varoval, povedal za nič neručíme a ja odpovedal, že som svojprávny a je to moje nezvratné rozhodnutia.

Tušenie svetla

Ďalšie dni znamenali zásadný zlom môjho života. Začal som hladovkou o vode a zeleninové šťave. Dnes už viem, že nie najlepšie, ale aj tak krvácanie a problémy zmizli už tretí deň. To ma natoľko posilnilo v mojom presvedčení, že skúmať akú to mám vlastne chorobu sa javilo úplne nezmyselné. Postupne som prešiel na zeleninu a klíčenie pšenicu (tiež nie najlepšie) a strácal váhu neuveriteľne rýchlo. Za tri mesiace som schudol takmer o 40 kg, získal svoju váhu z 18 rokov, všetci okolo mňa sa domnievali, že už skoro zomriem a obťažovali ma otázky o mojej chorobe, ale ja som mal iný pocit a moja dôvera v moju liečbu stále rástla. Zahodil som staré oblečenie, do ktorého by som sa zmestil takmer dvakrát, do schodov na úrade som behal tri poschodia na jeden nádych, takmer som nemusel spať, žiadna únava, stála chuť na sex, kompletné strata príznakov všetkých ochorení vrátane hemoroidov a bolestí v kĺboch. Potom nasledovala dohodnutá návšteva u lekára. Ten sa zdesil, ako som strašne schudol, ale ja sa vyšetrenie nebál. Nejaký vnútorný pocit ma hovoril, že som úplne zdravý. Vyšetrenie to potvrdilo a lekár krútil nechápavo hlavou, ako je to možné a stále porovnával snímky. Potom som mu opísal moju liečbu, povedal mi "ste blázon", ale to ma nevadilo. Lepšie zdravý blázon, než normálne mŕtvola. Odchádzal som s pocitom všemohúceho a všetko okolo mňa voňalo životom. Po krátkej dobe som z úradu odišiel a začal súkromne podnikať, najprv u JRD Jílové, od roku 1989 ako fyzická osoba a neskôr sro

Vidím svetlo

Od návštevy lekára uplynulo viac ako dvadsaťpäť rokov au lekára som odvtedy nebol. Musím konštatovať, že som úplne zdravý (až na drobné problémy, vždy v čase, keď napríklad na dovolenke nabehne na normálnu stravu a pitie - podľa môjho príslovie, dráždite hada bosou nohou). Na svoj vek som v skvelej fyzickej a snáď i duševnej kondícii, ak môžem tento stav vôbec sám posúdiť. Podľa svojich možností sa venujem súzvuk s prírodou (za minuloročné leto som nachodil viac ako 900km), denne cvičím a napriek tomu, že som podnikateľ (v roku 2003 som mal 50 zamestnancov teraz 20-30), žiadne zdravotné komplikácie nemám.Tato životná skúsenosť mi nielen posilnila zdravie, ale naviedla ma na cestu rozsiahleho štúdia alternatívnych postupov liečby, ak sa to dá takto vôbec formulovať. Možno je alternatívny postup súčasná moderná komerčné liečba, ale ide len o uhol pohľadu. Za celých tých dvadsaťpäť rokov, som hltal každú dostupnú literatúru o liečebných postupoch starých lekárov, uznávaných odborníkov vo svojej dobe, o vlastnostiach jednotlivých potravín, rôznych bylín, očiste orgánov a energetickej rovnováhe organizmu človeka. Pomaly v tej tme začínalo svitať. Nie je to ani lekár, ani liek, čo nás udrží zdravé, ale naše vlastné zázračne všemocná laboratórium endokrinných žliaz a zdravý imunitný systém. Avšak je tu jeden háčik. Väčšina civilizovaných ľudí bohužiaľ nevie žiť, nevie si život vážiť a domnievajú sa ako ja pred dvadsaťpäť rokmi, že tá najcennejšia devíza človeka (zdravie) je vyjadriteľná nejakou finančnou čiastkou, ktorú dám štátu a stať sa o moje zdravie postará. Ak sa na tento verejne zažitý blud spoľahne, mám proste smolu. Za svoje peniaze získam veľmi diskutabilné starostlivosť, takmer vždy bez osobného prístupu lekára, ktorý nie, že by nechcel, ale na základe nariadenia ani nemôže postupovať inak. Proste to nie je vo vyhláške. Z tejto holé pravdy vyplýva, že naša každodenná starostlivosť o náš najcennejší poklad, musí mať absolútnu prioritu pred všetkým ostatným okolo nás. To sa netýka len pravidelných kontrol, ako je verejne doporučované, ale práve zaistenie úplne dokonalé funkcie nášho imunitného systému, ktorého nestabilitu bohužiaľ väčšina vyšetrenie nie je schopná ani zaznamenať alebo až vo veľmi neskorom štádiu. Po pochopenie týchto skutočností mi bolo jasné, že už vidím svetlo. Všetky naštudované postupy som skúšal najprv na sebe a objavoval ich klady a zápory. Pokiaľ možno som sa ich pokúsil civilizovat, niektoré sa do našej doby hodí naozaj málo, hoci to vždy nie je možné, pretože prestanú fungovať a potom ich začala používať moja rodina, príbuzní a známi. Postupne som si všímal, až neuveriteľné úspešnosti niektorých veľmi jednoduchých postupov na väčšinu civilizačných chorôb, vrátane tých zhubných. Chorí sa rýchlo vracajú späť do normálneho života. Bohužiaľ nikto nie je všemocný, rozhodne neviem vztiahnuť ruku a vysloviť želanie vstaň a choď. Je to vždy o vlastnej vôli daného človeka, ale ak sa veľa chce, je percento uzdravených neuveriteľné, až 95%. Nikdy som nikoho neodradil od schválenej oficiálne uznané liečby, ale nie vždy to oficiálne a uznané musí byť to pravé. Vždy je potrebné konať na základe zdravého rozumu a pokúsiť sa zostaviť to najprospešnejšie zo všetkých možností, nech sú akokoľvek zvláštne a pre našu dobu nepochopiteľné. U úrazov asi nie je liečba zeleninou to pravé orechové aj keď určite neuškodí (urýchli hojenie), tu je na mieste skalpel a šitie, ale u civilizačných chorôb je to naopak. Tu je na mieste intenzívnej starostlivosti o funkciu nášho zázračného imunitného systému. On za nás vyrieši to, čo skalpel bohužiaľ nevie, ani vedieť nemôže, pretože boj prebieha na úrovni buniek a na to je skalpel podľa môjho názoru nevhodný nástroj. Stále pozorovanie chorých v mojom okolí, ich zbytočné utrpenie ma donútilo sadnúť k počítaču a napísať túto životnú skúsenosť. Dúfam, že to nebol stratený čas a ak svoje svetlo uvidí aspoň jeden človek, tak stratený nebol. Tým, ktorí sa dostali až sem ďakujem za záujem o niečo nové a ospravedlňujem sa za dĺžku príbehu. Viac ako 30 rokov života ale vo väčšej skratke popísať neviem. Všetkým prajem, aby svoje svetlo zahliadli, išli za ním, uzdravili sa a viedli šťastný a spokojný život.