Magazín magických receptov pre váš úspech

Podľa dávnej povesti sa patrónovi lovcov a poľovníkov svätému Hubertovi zjavil jeleň so žiarivým krížom medzi parožím. Kľakol si pred neho a odvtedy sa dal na cestu pokánia… Svätý Hubert, odpusť mi, ale predtým si tiež nebol svätý! I mne sa v horách Prašivej zjavil taký jeleň. Lenže namiesto kríža mal medzi parohami v smutných očiach nevýslovnú a neopísateľnú prosbu o ranu z milosti. Keď som ho stretol naposledy – a poznal som ho vyše dvadsať rokov – stál ako kamenná socha pri prameni horskej vody v Strednom úplaze. Tiež som si k nemu pokľakol. Ale len preto, aby som čo najlepšie umiestnil ranu, ktorá ukončí jeho starecké trápenie. Inak by ho zaživa roztrhali vlci alebo medvede. Dodnes ten nepoľovnícky výstrel leží ako čierna škvrna na mojom svedomí a nedarí sa mi na tú príhodu zabudnúť…

Nad zrubovou chatkou sa nachádzal najvyššie položený prameň horskej vody v okolí. O tom, že je voda naozaj vynikajúca, svedčí i fakt, že už temer sto rokov jej výdatný prameň zásobuje zázračne čistou a chladnou vodou i neďaleké nízkotatranské kúpele Korytnica. Ba samotní obyvatelia tohto kedysi slávneho a vychýreného kúpeľného strediska ju pijú radšej než minerálku zo spustošených a zanedbaných prameňov. A bývala to minerálna voda, ktorá v minulosti získala niekoľko ocenení po celom svete. Ale to je minulosť. Teda počas pobytu na chatke som veľmi rád chodieval pre tú živú vodu z nevysychajúceho prameňa. Nad prameňom, ktorý vyvieral v malej žulovej sutine, sa vypínal rozsiahly horský žľab, kde bolo vždy ráno alebo podvečer vídať zver, ako vytrvalo a nerušene spása zelenú vysokohorskú vegetáciu vo vlhkom prostredí lavinózneho žľabu. Dolinka sa končila na holiach v alpínskom pásme, pod ktorou kraľovali porasty kosodreviny. Miestami preriedené, ale niekde také prehustené, že sa cez ne nedalo vôbec prejsť. Na hrebeni nad chatou bola nádherná horská poľana zarastená čučoriedím, brusničím a papradím, ktorá sa s postupujúcou jarou menila na rajskú záhradu. Postupne rozkvital šafran, prvosienky, horce a horčeky, astry a kamzičníky, prilbice, alpínske zvončeky a desiatky ďalších kvetov, ktoré vysielali do ovzdušia omamnú vôňu. Tá zobudila čmele a divé včely, hmyz a motýle, a tak tu čoskoro zaznieval nádherný a neopakovateľný koncert, ktorý na mňa pôsobil ako čarovná hudba. Ak sa dnes ešte dejú zázraky, tak ja som ich zažíval práve tu, v nebotyčnej katedrále panenského pralesa, kde pre jeho neprístupnosť a odľahlosť ešte nevstúpila ľudská noha a kde príroda nepotrebovala pomoc a zásah človeka. Tak tomu bolo pred štyrmi desaťročiami, keď som tu ako mladý lesník začínal svoju prax. Viem, že popúšťam uzdu svojej fantázie, je to však skôr nostalgia za starými, prežitými časmi. Je mi za nimi trochu ľúto, lebo dnes mi už nikto neverí, a moje deti sa mi dokonca vysmievajú, že im rozprávam o mamutích sekvojách v národnom parku v Amerike, keď im spomínam stromy, ktoré vtedy v hospodárskych lesoch dosahovali vek tristo až štyristo rokov, výšku cez štyridsať metrov a objem okolo pätnásť až dvadsať plnometrov drevnej hmoty. V doline Krivô, ktorá patrila do môjho lesníckeho úseku, som im teda ukázal štvormetrový výrez jedle, ktorý sa tu pri prameni kyselky rozkladal a hnil už dobrých tridsať rokov. Bol taký obrovský, že nevošiel medzi klanice nákladného auta a na pílach ho jednoducho nevedeli technicky spracovať. Dospelé staré porasty nedomyslenou a nadmernou ťažbou dreva navždy zmizli. A čo je najhoršie, s likvidáciou týchto porastov zmizli i posledné uznané semenné stromy, a tak sa navždy stratil kvalitný a nenahraditeľný genofond pôvodných drevín týchto jedinečných horských polôh. To je žalostná a smutná história novodobého slovenského lesníctva… Ale to už som trochu odbočil.

Raz niekedy v polovici augusta som prechádzal hrebeňom ponad chatku za kosodrevinou, aby som zistil úrodu šišiek na zber semena. A práve na tej horskej poľane som uvidel mladého, nádejného jeleňa. Štyri alebo päťročný s parožím šestnástoráka. To ma náramne udivovalo. Ten počet výsad bolo totiž maximum, čo som tu vídal i u starých a prestarnutých jeleňov. Príroda si veľmi múdro sama vytypovala a určila taký typ parožia pre dané podmienky. Veď inak by sa jeleň s parožím rozložitým ako gazdovský kôš sotva dostal cez hustý porast kosodrevia na pašu či spoľahlivo a bezpečne unikol pred svojím predátorom. A tých nebolo nikdy málo… Sledoval som potom toho jeleňa pätnásť rokov. Bol zaujímavý tým, že temer nikdy neopustil svoje stanovište na hornej hranici lesa. Určite sa tam narodil a tento kút prekrásnej divočiny si tak obľúbil, že tam zostal natrvalo. Ani za najväčších zím, keď v tých polohách bolo aj jeden a pol metra snehu – raticami vyhrabával čučoriedie a brusničie, okusoval púčiky a kôru z jarabiny a rakyty, a samozrejme, nezabudol ani na smrek a jedľu, ba nepohrdol ani pichľavým ihličím kosodreviny. Chodieval som často na tú lokalitu a vídal som ho obyčajne dvakrát do roka. Vždy v ruji, keď naháňal pomedzi kríky kosodrevia rujné jelenice, a potom zvyčajne koncom apríla alebo začiatkom mája, keď som sa motal za hlucháňmi. A chodil som si po jeho zhody, ktoré temer pravidelne zhadzoval pod nízkym, až po zem rozkonáreným smrekom. Mal som z neho desať či dvanásť párov zhodov, na ktorých dosiahol vo veku dvanásť rokov hodnotu pravidelného šestnástoráka, ale potom sa každým rokom počet výsad znižoval.

V šestnástom roku života to bol už len vidlový desatorák, v dvadsiatom nasadil už len parožie šestoráka s bodovou hodnotou okolo stošesťdesiat bodov. Musím sa priznať, že som si toho jeleňa zamiloval a chránil, pokiaľ to bolo možné, ako oko v hlave. Nikomu som o ňom ani nemukol. Zhotovil som mu jednoduché solisko, kam s veľkou obľubou chodieval. Na hornej hranici lesa som postavil dokonalý vysoký posed, aby som ho mohol lepšie pozorovať. I v čase jelenej ruje neodchádzal ďaleko. Zza tie roky som ho zbadal iba raz na holi Handliarka, ale to bolo celkom výnimočné. V zime, ale i v lete sa neďaleko neho zdržiavala stará jelenica s výrazným oslím pásom na chrbte. I jeleň mal podobný znak dobre vyvinutý, a podľa toho som sa domnieval, že sa jedná o jeho matku. Preto ju pravdepodobne trpel pri sebe po celý rok. Príbeh o tomto zvláštnom a krásnom jeleňovi by obsiahol novelu, preto ho musím pre účely poviedky podstatne skrátiť. Keď som predvlani strelil na kosť vychudnutú starú jelenicu, začal som tušiť, že i s jeleňom to dopadne nejako podobne…

Avšak ani vo sne by mi nebolo napadlo, že jeleň za posledné dva roky tak zostarne, že ho temer nespoznám. Nejako začiatkom septembra som sa vybral do tých končín popozerať, ako prebieha príprava na ruju. Len čo som sa vybalil v chatke, pobral som sa k prameňu pre čerstvú vodu. Div som nespadol z nôh! Pri prameni stál ako prikovaný na úzkom chodníku môj známy jeleň. Kosť a koža, poznal som ho iba podľa parožia a výrazného tmavého pása na chrbte. Výrazne zostarel, musel vari dostať zápal pľúc, a preto sa pritiahol k vode. Bolo mi divné, že ho nenašli vlci alebo medvede. Pristúpil som k nemu, pohladil ho po riedkej hrive a ticho som sa mu prihovoril. Uprel na mňa hlboké zvieracie oči, z toho pohľadu bolo vidno nesmiernu úzkosť a prosbu zároveň. Pochopil som, že prichádza jeho koniec a že musím konať. Na modrý koberec rozkvitnutého horca luskáčovitého mi vypadla teplá slza. Celkom zreteľne som počul, ako dopadla do kvetného kalicha, ktorý sa jemne rozkolísal a znel ako smutný, lesný umieráčik. Zabudol som v tej chvíli i na vodu a rýchle som sa vrátil do chaty pre svoju zbraň…

Zobral som kozlicu a dva guľové náboje. Ako som kráčal úzkym chodníkom k prameňu krištáľovo čistej vody, kde ako socha stál prestarnutý jeleň, ktorému som sa rozhodol ukončiť jeho nepredstaviteľné utrpenie, prišla mi na myseľ jedna príhoda z druhej svetovej vojny. Čítal som to v niektorej knihe. Totiž na začiatku druhej svetovej vojny, za existencie tzv. Slovenského štátu, bojovala temer polovica slovenskej armády na príkaz svojho ministra, generála Čatloša, zrejme gardistu a spojenca fašistov a našich ľudákov, proti Rusom na Ukrajine. V nejakej dedine postrieľalo komando niekoľko desiatok miestnych obyvateľov. Vtedy to nebolo nič nezvyčajné. Popravčia čata naskákala na korbu nákladného auta a s hurónskym smiechom odišla. Zhodou okolností sa tam nachádzal jeden slovenský vyšší dôstojník, ktorému to asi nedalo svedomie a vrátil sa s terénnym gázom na miesto tragédie. Jedna mladá tehotná žena a jej desaťročný chlapec ešte žili. Smrteľne zranená žena držala v náručí svoje dokonávajúce dieťa a zúfalo ho prosila, aby ukončil jej hrozné trápenie. Dôstojník dlho váhal, ten pohľad mu zvieral srdce i mozog. Ruky odmietali poslušnosť, ale napokon sa rozhodol pre ranu z milosti… Po návrate domov dostal vysokú spoločenskú funkciu, ale pätolízači a udavači žili už i v tej dobe. Hoci sa pri nástupe do funkcie priznal k tomu neľudskému, ale v tej chvíli jedinému riešeniu, vari po piatich rokoch ho odvolali, súdili a odsúdili, a sedel vo väzení…

Zadumaný týmito myšlienkami som pomaly došiel k jeleňovi. Stále stál ako socha. Neurobil ani krok. Nevládne otáčal hlavu s parožím smerom nahor, na hrebeň s hustými porastmi kosodreviny, kde prežil celý svoj jelení život. Na rozložité alpínske hole na hlavnom hrebeni Prašivej, kde zažíval nádherné chvíle jelenej lásky a určite splodil a zanechal po sebe vynikajúce potomstvo. Temer po špičkách som pristúpil k nemu vari na päť metrov. Jeho ukrutnou bolesťou utrápené oči sa uprene dívali na mňa. Bolo rozhodnuté! Napriek tomu, že bol len začiatok augusta, a teda som som k môjmu počínaniu nemal povolenie, rozhodol som sa ukončiť ťažký život tatranského jeleňa. Podišiel som zo spodnej strany, aby som ho mal bokom, a pomaly som odistil zbraň. Otočil svoj pohľad na mňa, akoby mi chcel naposledy poďakovať. Už som to dlhšie nevydržal a v okamihu som stiahol spúšť… Lesom sa ozvala zvláštne tlmená rana, ktorú temer nebolo poriadne počuť. Hustý smrekový porast, ktorý bol plný kosodrevia, i hučiaci horský potok moju ranu z milosti dokonale zamaskovali a stlmili. Jeleň pomaly klesol k zemi. Mal prestrelené srdce, z malej rany vytekalo obrovské množstvo farby a maľovalo čistú vodu horskej riavy do ružova. Strelil som už veľa jeleňov, množstvo kusov holej zveri, ale toto bola predsa len iná situácia. Bol to môj dôverne známy jeleň, ktorého som poznal a sledoval temer dvadsať rokov. Ale potom ma opantala pravá lovecká vášeň, ktorá pri pohľade na parožie ovládne každého lovca. Odrezal som hlavu s pomerne slušnou trofejou, zhruba očistil lebku od koží a mäsa a namočil ju do tečúcej potočnej vody, aby sa dokonale odfarbila. To už nado mnou s hlasným kŕkaním krúžila letka čiernych, nenásytných krkavcov. Tie jediné počuli môj zatajený výstrel a okamžite reagovali na možný a dostupný zdroj potravy. Ani som im to vtedy nijako nezazlieval, ba bol som rád, že ho za pomoci líšok, vlkov, prípadne i medveďa čo najskôr zlikvidujú, aby tam nezostala najmenšia stopa.

Vrátil som sa pomaly s parožím na chatu. Len tam ma prepadla zvláštna nostalgia a neopísateľný smútok. Rozmýšľal som nad životom, až som napokon tvrdo zaspal… Snívali sa mi prečudesné sny. Avšak iba na jeden sa zreteľne pamätám. Pri prameni horskej vody sedela na obrovskom žulovom balvane krásna žena. Nebola to obyčajná žena, ale samotná bohyňa lovu Diana. Položila svoj veľký luk i tulec so šípmi na kameň vedľa seba, oprela hlavu do dlaní a celkom nahlas sa rozplakala. Videl som, ako sa po jej anjelsky krásnej tvári kotúľali veľké slzy, ako dopadali do divokej vody a vo chvíli sa menili na modrasté kvietky nezábudky. Za chvíľu tvorili súvislé porasty okolo celého potoka v úzkej vysokohorskej dolinke. Viem, že mi vyčítala tú neloveckú ranu. Tá dodnes leží ako čierna škvrna na mojej poľovníckej kariére, ale vtedy som ináč konať nevedel, a vari ani konať nemohol. Ešte v tom sne som ju poprosil o opustenie a potom som sa celý prepotený krátko nadránom prebudil…

Bolo nádherné septembrové ráno. Modrá obloha veštila nádherný deň, ale ja som sa urýchlene zbalil, prehodil na plecia batoh i kozlicu, a napokon som z potoka vytiahol nezaslúženú poľovnícku trofej. Vychádzajúce slnko pozlacovalo neďaleký hrebeň Veľkej Fatry, štíhle smreky v úplaze vrhali na mňa modrastozelené tiene a divoký, večne sa náhliaci potok spieval svoju nekonečnú symfóniu a ponáhľal sa do mora. Položil som parožie do zelenej trávy, pokľakol k potoku, že sa naposledy napijem, a vtedy som zbadal obrovské koberce modrých nezábudok. Neviem, či som si ich doteraz vôbec nevšímal, ale určite ich tu nikdy toľko nerástlo. Odrhol som jednu, či sa mi nesníva, ale bola to skutočne ona, nezábudka alpínska, odborne Myosotis alpestris. A možno to boli naozaj premenené slzy bohyne Diany, ktoré vyliala za mňa. Modré slzy na znak odpustenia…

Po ceste dolu dolinou som si celkom živo spomínal, že som neraz počas jelenej ruje ponúkal tieto končiny zahraničným hosťom. Ale pri pohľade na šesťdesiat či sedemdesiatstupňový horský svah pred nami všetci rázne a jednoznačne moju nevšednú ponuku odmietli. Bol som im za ich odmietavé gesto nesmierne povďačný a dokonale šťastný, že zostane nejaký dobrý jeleň i pre mňa. Nadmieru spokojný, že moju panensky čistú, nádherne posvätnú a temer súkromnú vysokohorskú katedrálu nezašpinia svojimi lákavými, čertovsky šuchotajúcimi dolármi či markami…

Zdroj: ZRNO