Magazín magických receptov pre váš úspech

Keď som bol malý chlapec, tak sme mali malého pudlika, sučku. Volala sa Dzana. Bolo to moje úplné prvé zvieratko. Mal som ju veľmi rad. Keď som s ňou chodil von tak veľmi neposlúchala, robila si čo chcela. Raz, keď som s ňou bol takto vonku, vybehla na cestu a zrazilo ju auto. Bežal som s ňou na veterinu, ale už ju nezachránili. Moja mama kúpila ďalšieho psíka, tiež sučku, nemeckého ovčiaka ASTU. Raz, keď tak išla mama s Astru von, zostal som sám doma. Mali sme dvojizbový byt. Išiel som z jednej izby do druhej, do kuchyne nabrať si vodu. Keď som prechádzal cez obývačku, tak zbadal som DZANU. Zostal som ako zmeravený, pozrel som sa na ňu a len ticho povedal jej meno. Ona sa pozrela na mňa, vzdychla a pred ocami sa mi rozplynula.

S mojim nemeckým ovčiakom som chodil na prechádzky a učil ju aj stopu. Chodil som do jedného sadu, neďaleko od náš, kde sme bývali. Ten sad vyzeral takto, veľká lúka, strmý kopec a na konci tej luky začínal les. Ja som s Astou podvečer išiel až pod ten les. Na začiatku toho lesa bol plot, pevný, ktorý by ste tam nikdy inokedy nenašli, ten plot sa tam nabral z ničoho nič. Za nim som videl skupinu mladých ako si opekajú, vyhrávajú a zabávajú sa. Naraz všetko stíchlo a bola úplná tma.  Rozplynuli sa. Na druhy deň som ani ten plot tam už nenašiel ani žiadne ohnisko, ani predtým tam žiaden plot nebol, no zvláštne na tom bolo aj to, že som tam nenašiel ani len stopu po nejakom plote.

Som muž, napriek tomu rád čítam články a príbehy o osudoch, trápeniach či radostiach ľudí. Preto chcem tiež prispieť svojím životným príbehom, ktorý bude možno pre starších ľudí motiváciou na väčšiu opatrnosť pri výbere životného partnera.

Dedko, kam si mi schoval zuby?Mám 83 rokov a s mojou prvou manželkou sme žili veľmi pekne a šťastne, vychovali sme tri dcéry, ktoré sa vydali a zostali žiť na Morave. Každej sme pomohli postaviť si rodinný dom. Keďže som vedel veľa vecí okolo stavby, s manželkou sme sa rozhodli postaviť si nový, modernejší domček. Tešili sme sa naň, pekne sme si ho zariadili, ale, žiaľ, moja manželka si ho nestihla užiť, pretože náhle zomrela. Ostal som sám a už vtedy som mal zdravotné problémy s kĺbmi a kolenami. Dcérky sa snažili navštevovať ma čo najčastejšie, ale z Moravy to mali ďaleko a ja som postupne potreboval už dennodennú pomoc pri vstávaní z postele aj pri chôdzi po schodoch a podobne.

Jeden kamarát mi navrhol, aby som sa zoznámil s jeho sestrou, ktorá je tiež vdova a má to doma takisto ťažké. Ja som ju z videnia poznal, takže mi nebola úplne cudzia. Začali sme sa stretávať a zakrátko sme sa rozhodli vziať. Začiatky boli ťažšie, ale postupne sme si zvykli jeden na druhého, dá sa povedať, že naše manželstvo bolo celkom dobré. Moja druhá manželka sa o mňa najskôr vzorne starala, robili sme spoločne všetky práce okolo domu, každý čo vedel a vládal. Nespokojní boli len jej synovia, pretože boli zvyknutí, že mama im robila slúžku a teraz im to chýbalo. Manželka mi naznačovala, že aj teraz, keď už s nimi nebýva, finančne ich bude naďalej podporovať. Uzavreli sme dohodu, že po mojej smrti zdedí polovicu domu, ostatné zostane mojim dcéram. Ona súhlasila, no po čase mi čoraz častejšie začala hovoriť, že jeden syn potrebuje peniaze na toto, druhý zase na iné. Dal som jej nejaké peniaze, čo som mal ušetrené, neskôr si zobrala aj to, čo sme získali predajom hydiny, a všetko dala svojim synom, lebo to vraj potrebujú. Z ďalších peňazí, čo sme mali ešte v rezerve, akože požičala synovi, no on ich nikdy nevrátil.

Podľa dávnej povesti sa patrónovi lovcov a poľovníkov svätému Hubertovi zjavil jeleň so žiarivým krížom medzi parožím. Kľakol si pred neho a odvtedy sa dal na cestu pokánia… Svätý Hubert, odpusť mi, ale predtým si tiež nebol svätý! I mne sa v horách Prašivej zjavil taký jeleň. Lenže namiesto kríža mal medzi parohami v smutných očiach nevýslovnú a neopísateľnú prosbu o ranu z milosti. Keď som ho stretol naposledy – a poznal som ho vyše dvadsať rokov – stál ako kamenná socha pri prameni horskej vody v Strednom úplaze. Tiež som si k nemu pokľakol. Ale len preto, aby som čo najlepšie umiestnil ranu, ktorá ukončí jeho starecké trápenie. Inak by ho zaživa roztrhali vlci alebo medvede. Dodnes ten nepoľovnícky výstrel leží ako čierna škvrna na mojom svedomí a nedarí sa mi na tú príhodu zabudnúť…

V roku 1942 som musel prenocovať v jednej roľníckej rodine v malej dedinke v oblasti, ktorá bola vtedy obsadená nemeckými vojakmi. Domáca pani, stará a zvráskavená,žena, mi pri večernom rozhovore rozprávala o svojom utrpení a starostiach. Štyria jej synovia boli na fronte v ruskej armáde. Bála sa, že ich už nikdy neuvidí, ale dúfala v nekonečné milosrdenstvo Božie a každý deň sa za nich vrúcne a vytrvalo modlila. V noci sa mi naskytla príležitosť vypočuť si jej ruskú materskú modlitbu. Spal som v malej izbe vedľa ktorej sa za tenkou stenou nachádzala izbietka onej matky. V hlbokej noci, keď jej muž, nevesta i vnučka tuho zaspali, padla na kolená pred obrazom kazanskej Matky Božej a s hlasným šepotom sa začala modliť.

Jeden starý kňaz, prišiel raz v jedno veľkonočné nedeľné ráno do kostola a doniesol so sebou hrdzavú, pokrivenú starú vtáčiu klietku, ktorú položil vedľa oltára. Viacerí ľudia v údive nadvihli obočie, keď prehovoril. Včera som sa prechádzal po meste a uvidel oproti chlapca, ktorý niesol tuto klietku. Boli v nej tri malé vtáčiky, trasúce sa chladom a strachom.  Zastavil ho a spýtal sa:

Skupina vysokoškolských absolventov so závideniahodnými kariérami prišla na návštevu za svojím profesorom z univerzity. Reč sa čoskoro zvrtla na sťažnosti na stres doma i v práci. Profesor ponúkol svojim študentom kávu, odišiel do kuchyne a vrátil sa s konvicou a zbierkou najrôznejších šálok - porcelánových, umelohmotných, sklenených, starých i moderných, lacných i drahých, a povedal im, nech sa obslúžia.